Čaro spoločnej poľovačky

perch-1191660_1280

Čaro spoločnej poľovačky

Znova sme privítali zimu. Najkrajšie obdobie v živote poľovníka. Nastal čas už známych spoločných poľovačiek. Ako už bolo zvykom pod záštitou Odštepného závodu sa vždy ako každoročne robila spoločná poľovačka s pozvanými hosťami zo zahraničia. Prišlo nasledujúce ráno kedy som sa poobliekala do našej krásnej, zelenej poľovníckej záštity, vzala som so sebou svojho kopova a mohlo sa vyraziť za poľovníckym dobrodružstvom. Ako tak pribúdali hodiny aj ja som bola čoraz zvedavejšia, či to bude lepšie ako minulý rok, čo nás čaká, ako budú pracovať psíky. Napätie bolo tak veľké, že sa dalo krájať ,ale zároveň o to krajšie a nedočkavé. Prišla som na miesto zrazu. Ako je u nás poľovníkov zvykom pozdravili sme sa našim poľovníckym heslom a hor sa na nástup aj so psíkmi. Psíky na nástupe už cítili, že znova je tu ten čas kedy môžu zo seba vydať maximum a ukázať ako to so zverou vedia. Po nástupe sme sa všetci vybrali zamrznutým lesným chodníčkom do lesa.

Práve tam nastal čas rozdelenia strelcov a honcov na pasáže začatia pohonu. Už pri rozdeľovaní som cítila to čaro, že znova to začína a nedočkavosť bola u mňa ešte väčšia. Psík mi nervózne vyskákaval pri nohe a čakal na ten moment kedy sa oslobodí z remeňa a môže vyraziť za zverou. Po konečnom rozdelení všetkých bolo v diaľke počuť výstrel. To bolo znamenie pre vypustenie psíkov a začatiu pohonu. Pohon sme začali po vrstevnici, pričom už po niekoľkých metroch bolo počuť prvé brechanie psíkov pri tom to bol už jasný signál pre nás ako honcov, že zver držia a treba ju tlačiť smerom na strelcoch. Ako sme tak kráčali vrstevnicou a kričali to naše poľovnícke ,,hop-hop, brechanie psíkov zoslablo až stíchlo. Ak prvé ma pritom napadlo, že diviak už napadol psíky a preto prestali brechať. No ako tak sme kráčali tým pohonom po diviakoch a psíkoch ani stopy. Pohon bol dlhý, ale zároveň veľmi čarovný. Kráčajúc pohonom a kričaním nám prebehovalo kopu zveri popred oči smerom preč niekde do tichosti lesa. Po dlhom čase pri kráčaní v pohone hrubým lesom prišla na rad buková mladina na, ktorú som sa tešila asi najviac. Práve v takomto prostredí som vedela ,že sa tých diviačikov bude zdržiavať čo najviacej keďže je to ideálne miesto pre ležoviská. Pred mladinou sme zastali, zoradili sa a začali sme hnať.

Už pri vkročení do mladiny som vedela, že diviačiky tú budú. Bolo vidno samotné ležoviská, čerstvé stopy. Mladina bola dlhá a hustá. Ostatných kolegov honcov som vôbec nevidela preto pre mňa to čaro bolo ešte silnejšie. Ako tak som kráčala tou hustou mladinou už som krásne počula hlásiť psíky. Potom sa vo mne to poľovnícke čaro prebudilo ešte viac a poponáhľala som mladinou tam kde som počula brechať psíky. Ako som sa tak približovala zbadala som ako štyri psíky držia 3 diviačikov pokope a nechcú ich pustiť. Pre mňa ako poľovníčku to bol nádherný pohľad a pocit vidieť tú hlasnú prácu psíkov priamo v teréne na poľovačke. No zas na druhej strane mojou prácou bolo diviaky rozohnať späť do pohonu smerom na strelcoch aby mohli strieľať. Vzala som do ruky palicu a hlasným búchaním a kričaním hop-hop som diviaky znova rozohnala a mohlo sa hnať ďalej. Ako nám tak ubiehal čas, končil sa nám zážitok aj s bukovej mladiny a koniec prvého pohonu. Po skončení prvého pohonu sme sa občerstvili pri avii teplým čajom, rozprávali sa kto čo videl v pohone a medzitým sme čakali aj na príchod psíkov, ktorí to vzali smerom za postreleným diviakom. Ako sme tak čakali, tak sme sa aj dočkali. Na rade bol druhý pohon. Samotná buková mladina na rúbani. Pre mňa ale verím, že aj ostatných poľovníkov ten najkrajší zážitok. Práve tu som dúfala, že tých diviakov bude požehnane. Ako tak sme znova čakali na rozdelenie a výstrel začatia druhého pohonu som si mihom oka prezerala kde vypustiť psíka a udrieť. Boli sme už rozdelení. Výstrel. Pohon sa začal, psíky sa vypustili a hnalo sa o sto šesť. Tento pohon bol celkom kľudný, aj keď miestami strmý, ale stálo to zato veď predsa patrí to k tomu. Hlasným kričaním hop-hop sme sa presúvali pohonom kde tu zrazu v diaľke znova počuť pracovať psy. Znova sme vedeli, že kde sú psy tam budú aj diviaky. Ako sme tak prechádzali ďalej tou bukovou mladinou, čoraz sme sa bližšie blížili k brechotu psov tým viac sme boli zvedaví, lebo tentokrát brechalo ešte silnejšie. Pri príchode ku psíkom sme videli ako psy držia postreleného diviaka no zas som vedela ja, že tohto už do pohonu znova popohnať nemôžem. Preto som zavolala na kolegu aby prišiel a skrátil jeho trápenie. Nastal výstrel. Diviak padol a zhasil. Keďže pohon ešte pokračoval tak sme diviaka zo sebou brať nemohli tak sme ho nechali tam a potom sa po neho vrátime.

Blúdením bukovou mladinou a brodením sa v snehu moje čaro znova začalo pracovať a bolo silnejšie, keď tu zrazu bokom kolo mňa na tri metre preleteli dva diviaky. Ostala som stáť, keďže flintu som pri sebe nemala a nevedela som čo najskôr spraviť. No diviakom sa asi zapáčilo behanie a prišli znova a tak silným kričaním som ich rozohnala späť do pohonu. Kde tu zrazu počujem padnúť prvé dve rany. Potešila som sa, lebo som vedela ,že až práve teraz sa to všetko začalo. Spolu s honcami sme nabrali ešte viac energie a ešte hlasnejšie sme začali tlačiť zver. Po krátkej chvíli sa ozvalo ďalších šesť výstrelov. Na mojej tvári už žiarlil celkom spokojný úsmev. No s takým úsmevom sa ukončil aj druhý pohon. Znova sme si dali prestávku, ale teraz o tom dlhšiu. Občerstvili sme sa a najedli a medzitým zas čakali na psíkov. No tento krát som bola spokojná so psami dostatočne vedela som, že ukázali všetko zo seba. Okolo jedenástej sme začali tretí, čiže posledný pohon. Na záver nás čakala najkrajšia dubina poľovného revíru. Tak preto hor sa do nej. Všetci síce boli unavení, ale zároveň aj nadšení. Lebo sme vedeli, že doženieme a končíme. Znova po rozdelení a zoradení nastal výstrel. Začal sa tretí pohon. V tomto pohone a toho miešalo. Raz sme prechádzali hrubým dubovým lesom, raz dubovou mladinou. Psy nám preháňali zver po pohone jedna radosť, nestačili sme sa ani obzerať kde sú diviaky a kde psíky. Tento pohon bol najbohatší aj najkrajší ako som spomínala vyššie. Zrazu sa ako sme prechádzali ďalšou dubovou mladinou sa predo mnou čosi zdvihlo, nabralo na obrátkach a začalo utekať. Vedela som, že to budú diviaky a preto ešte s väčším nadšením som začala hlasnejšie pokrikovať to naše poľovnícke heslo hooop-hop, heja-hop. Je to tá najkrajšia poľovnícka reč, ktorou sa môžeme dorozumievať práve na týchto našich spoločných poľovačkách. Po krátkej chvíli sa hrubým dubovým lesom ozvalo osem výstrelom a z dubovej mladiny ďalších desať. Povedala som si, že až teraz bude úspechu na výrade.

Pohon sa nám krátil a aj naše hlasy čoraz menej kričali to naše známe už spomínane heslo. Po skončení pohonu sme sa všetci presunuli aviou dole na výrad. Toľko čo môžem k tomu povedať, výrad bol celkom slušný a spokojnosť bola nielen u nás honcov, ale aj u samotných strelcov. Po výrade sme sa presunuli na malé občerstvenie dobrým poľovníckym guľášom, podali si ruky a pozdravom LESU a LOVU ZDAR odišli domov.

Nikola Valašiková