Hosťovská poľovačka

spolocna-polovacka

 

Bolo to približne rok dozadu. Bolo typické chladné, mrazivé decembrové ráno, pod prikrývkou snehovej nádielky. Prišiel čas. Boli sme pozvaní na hosťovskú poľovačku, organizovanú dedovým kamarátom. Ako bolo u nás zvykom, ráno sme vstali, poobliekali sa do zeleného rúcha a mohlo sa pomaly vyraziť. Ale nesmelo sa samozrejme zabudnúť na dedovu pušku a našich zvedavých, vždy pripravených štvornohých miláčikov. Sadli sme do auta. Vyrazili sme. Cesta nebola príliš dlhá keďže poľovačka bolo v neďalekom poľovníckom združení. Po príchode na tvar miesta sme vystúpili. Pozdravili sa podaním rúk, porozprávali aspoň zatiaľ tak okrajovo na začiatku poľovačky. Čakali sme totiž na hospodára poľovníckeho združenia. Po jeho samotnom príchode sme to vzali krátkym chodníkom na nástup.

Na nástupe sme mali aj pripravených psíkov, ktorí horeli svojou nedočkavosťou. Taktiež ako je na každej poľovačke zvykom sa ako prvé skontrolovali platné poľovní lístky, zbrojné preukazy. Mohlo sa začať. Začiatok poľovačky zahájili ako prví svojou návštevou trubači. Po trubačoch prevzal štafetu poľovný hospodár poľovníckeho združenia aby podal strelcom a honcom pár stručných informácii o dianí celej dnešnej poľovačky. Po nástupe sme sa peši presunuli lesnou zvážnicou smerom do lesa. Prišli sme sna okraj hrubého lesa prelínaného bukovou mladinou. Zastali sme. Nastalo ticho a postupne rozčlenenie honcom od seba. Po rozčlenení sme všetci čakali na jasný výstrel. Po ňom sa všetko krásne poľovnícke mohlo začať. Prešlo niekoľko minúť. Nastal výstrel. Poľovačka začala. Psíky sa vypustili a my sme začali kričať to naše poľovnícke hoop-hop.

Kráčali sme ako prvé bukovou mladinou. Práve tam sme totiž to očakávali najväčšiu úspešnosť. Ale nakoľko to bol, len prvý pohon tak sme sa nebáli o núdzu zveri v revíri. Všetku zver sme z mladiny tlačili smerom von aj s pomocou psíkov smerom do hrubého lesa na samotných strelcov na hrebeni. Pohon bol stredne náročný, ale to nebolo až tak podstatné ako samotné dianie poľovačky. Stále čo mi behalo pred očami bola zver a krásna práca psíkov. Moje srdce búšilo od nadšenia, samozrejme toho poľovníckeho. V strede pohonu sme zastali. V diaľke bolo počuť ako zver je sprevádzaná hlasným havkaním. Počkali sme na seba a zoradili sa.

Nakoľko to je na poľovačke zvykom a nutnosťou. Pokračovali sme. Nasledovali sme hlas brechajúcich psíkov smerom hrubým lesom na samotný hrebeň hory. Zrazu sa nám pre očami zjavil očividne vždy krásny pohľad. Dva diviaky zovreté v pasci štyroch psíkov. Svoju prácu si odvádzali neskutočne kvalitne a dobre. Tu sa potvrdzuje práve to pravidlo ako sú učené a vychovávané svojimi majiteľmi a koľko svojej pozornosti venujú svojich štvornohým priateľom. Znova sme zastali a sledovali to divadlo. Čakali sme čo sa udeje. Začali sme kričať aby sme diviakov popohnali do pohonu smerom na strelcov a taktiež aj psíkov. Strieľať sa v pohone nesmelo, ale ani nechcelo. Naša práca bola zver hnať a nie strieľať. Veď predsa nato sú tu samotní strelci poľovačky. Blížili sme sa k hrebeňu hory. Prvý pohon sa pomaly končil. Brechot psíkov pomaly upúšťal až úplne prestal. Prišli sme na úroveň strelcov. Koniec prvého pohonu. Ako sme tak kráčali zvážnicou boli sme zvedaví na počet strelenej zveri. Na počudovanie začiatok bol taký ako sa patrí. Po skončení prvého pohonu sme sa presunuli na malé občerstvenie čajom. Oddýchli sme . Po pol hodinovej pauze sa mohlo znovu vyraziť za dobrodružstvom. Znovu sme sa rozčleňovali a čakali na výstrel.

Psíky znovu nervózne vydupkávali pri nohách čakajúc na správny moment. Výstrel. Vypustenie psíkov a znova naše kričanie. Tento pohon už zo začiatku o niečo náročnejší svojim sklonom terénu. Ale veď pre poľovníka to nie je žiadnou prekážkou. Tento krát sme hnali už od začiatku samotnú bukovú mladinu. Adrenalín od samého začiatku. Boli sme síce od seba totiž to len na dvadsať metrov no ani jeden druhého sme nevideli, len počuli. Ale postačujúce bolo aj to. Po vstupe do mladiny sa ozvalo prvé hlasné brechanie, ktoré silnelo. Postupne sa začali pridávať aj ostatné psíky a šialenstvo sa mohlo začať. Prechádzka mladinou bola dosť dlhá. Popritom nám začalo ešte krásne snežiť. Typický ideálne počasie pre spoločné poľovačky. Len som sa pousmiala a hnala som ďalej. Prvé krochkanie blízko mňa. Adrenalín stúpal čakajúc kde čo ako prvé stretnem. O niekoľko metrov sa ozýval krik, že diviaky idú smerom na vás. Pousmiala som sa znovu veď mne to problém nerobilo. Začala som búchať, a kričať ešte hlasnejšie aby som ich od seba odohnala. Ale tým diviakom sa akosi nechcelo a prišli ku mne na tri metre. Otočili sa a utiekli smerom na kolegov honcov. Vyšli sme z mladiny. Začali sme sa točiť smerom do hrebeňa aby sme zatlačili na diviaky pomocou psíkov. Čo sa nám aj podarilo. Trepali sme hore brehom až na hrebeň kde bolo počuť len takú rovnorodú kanonádu guľovníc. Zasmiali sme sa a pokračovali ďalej dotiahnuť úspešnosť až do konca.

Prišli sme na samotný hrebeň ku strelcom. Skončil sa nám druhý pohon. Veľmi krásny a poľovnícky úspešný. Poľovačku sme mohli skončiť s úsmevom na tvári. Akoby k tomu bolo ešte málo, nakoniec sa nám krásne pracujúce psíky začali hašteriť a skočili do seba. Na koľko šikovní boli honci oddelili ich od seba a mohli sme sa vrátiť smerom na výrad. Cestou sa nám miešali príjemné pocity. Prišli sme ku chate na výrad. Ako prvé sme zahájili úspešnosť lovu dnešnej poľovačky. So spokojnosťou na tvári sa poľovný hospodár poďakoval za prácu strelcom, honcom, ale aj samotným štvornohým priateľom. Po výrade sme sa všetci poľovníci presunuli smerom do kaštieľa na výborný poľovnícky guľáš. Pri dobrom guľáši sme sa porozprávali o zážitkoch dnešnej poľovačky a mohli sme vyraziť s úsmevom domov.