Postriežka na jazveca

jazvec

 

Bol teplý jesenný septembrový večer. Čas akoby stvorený na potulku pomaly zaspávajúcim lesom. Bolo päť hodín večer. S dedom sme sa obliekli do zelenej poľovníckej rovnošaty s flintou na ramene a ďalekohľadom vypínajúcom sa na krku. Kroky sa stupňovali. Prichádzali sme k farebnému lesu ozývajúceho sa spevom lesných vtáčikom a šumom čerstvého jesenného vetra. Kráčali sme lesným chodníčkom až sme prišli na lesnú zvážnicu. Pozastavili sme sa, obzerajúc vôkol seba sme sledovali okolité prostredie čakajúc pred očami či sa niečo mihne. No v diaľke oranžovej lúky s odrazom zapadajúceho slnka sme mohli sledovať len to samotné čarovné divadlo.

Dedo kývol hlavou a potichučky sme sa presúvali lesnou čistinkou popri lese. Ako sa tak stmievalo približovali sme sa hlbšie do lesa. Naše kroky v lese stíchli, oči a uši spozorneli. Prechádzali sme porastom pomedzi stromy až sme prišli k jazvečej nore. Pomaly dedo skladal nenabitú flintu z pleca sadal na zem a ja spolu s ním. Tichým sedením na tmavohnedom lístí sme vnímali javy kolo seba a počúvali melódiu hrajúceho sa vetra lesom. No ako hodiny pribúdali, míňalo sa slnečné svetlo nastala tma. Obzerajúc sa na seba a tichým šepotom sme rozmýšľali a dedukovali kde len tie jazvece sú. Mesiac už svietil vysoko na oblohe a my sme čakali. No jazveca nikde. Nakoľko tam boli štyri jazvečie diery po jazvecoch zatiaľ akoby nebolo ani stopy. No s dedom sme to ani z ďaleka nevzdávali a čakali sme ďalej. Tichým mihotom oči som neustále sledovala všetky nory a čakala s očakávaním kde sa ako prvá zjaví jazvečia hlava. No moje poľovnícke čakanie akoby vôbec neprichádzalo. Myslela som si, že je to už márne nakoľko čas bol pokročilý a začalo byť trošku chladno a tma ukazovala svoju moc. No dedo sa taktiež nevzdával a vravel aby sme ešte počkali, že ich čas ešte len príde. Tak čakanie bolo ešte o tom náročnejšie a netrpezlivejšie. Ako tak ubehli nejaká tam minúta počula som pred sebou hlasnejší šuchot. Od nadšenia som chcela vyskočiť a zasvietiť baterkou, ale dobre som vedela žeby jazvece to vyplašilo a znovu by boli vo vnútri svojej nory. Pošepotala som to dedovi a jasným signálom mi dal najavo, že keď sa to znova zopakuje mám rýchlo zasvietiť na noru a držať baterku zasvietenú. Po desať minútovom čakaní sa stalo aj presne tak. Znova sa ozval hlasnejší šuchot lístia pri nore. Nečakala a neváhala som ani sekundu. Rýchlym postrehom som mierila baterkou priamo na veľkú hlavu jazveca vychádzajúceho z nory von.

Dedo sa prikrčil nabil a vystrelil. Jazvec na očakávanie padol. V tej chvíli som si povedala, že to naše poľovnícke šťastie nás neopustilo a dožičilo nám úspechu. Vstali sme zo zeme prišli bližšie k jazvecovi pozreli ho a vzali ho zo sebou. O veru najľahší ani z ďaleka nebol. Na koľko sme boli dvaja tak dole horou to šlo akoby po masle. Spolu s jazvecom sme si to namierali rovno na lesnú zvážnicu. Mesiac svietil jasným svetlom a sprevádzal nás samotným hustým lesom. Vzali sme jazveca na plecia a šli pomaly domov. Veď predsa sprievodcu lesom sme mohli hore na samotnom jasnom nebi.