TRAJA KRÁLI

deer-839031_960_720

TRAJA KRÁLI

Čas jelenej ruje. Pre poľovníka najkrajší poľovnícky úkaz hrajúci v prírode. Bol obyčajný piatkový večer zahalený do pôvabu jasného splnu. Nastala chvíľa kedy som na seba obliekla zelené rúcho poľovníctva a spolu s dedom sme sa vybrali do lesa. Kráčali sme chodníčkom, s flintou na pleci kde nás sprevádzal ligot jasného splnu na nebi. Keďže bol práve ten čas kedy jelene dokazovali svoju moc pána lesa, tak sme vôkol seba sledovali ,či niečo také krásne a silné nepoteší naše očakávajúce a napäté poľovnícke oči plné lásky.

Ako sme tak ďalej kráčali lesom, naše uši sa započúvali do spevu vtákov kde sa kedy nekedy ozvalo prvé slabé ručanie. S dedom sme to tipovali na mladého jeleňa, keďže jeho ručanie bolo slabé a s krátkymi intervalmi. Takto sa mladý jeleň ozýval ,čím ďalej tým slabšie, strácal sa v hlbinách lesa. No nás to nakoplo natoľko, že naša chôdza lesom sa zrýchlila ako keby sme začali bežať nejaký maratón. Nakoniec sa slabé ručanie jeleňa stratilo úplne v tichom lese. Dali sme si prestávku. Posedeli sme trošku na posede v lese a sledovali či sa niekde náhodou nemrknú rysy majestátneho jeleňa ozývajúc sa silným, hrubým ručaním lesa. Ale poľovnícke čaro a šťastie akoby vôbec neprichádzalo. Tak potom sme sa po čase ne čase pohli ďalej po vrstevnici ,až sme prišli na lesnú zvážnicu, kde mesiac jasno svietil a dával najavo, že pánom na oblohe je dnes on. Cesta lesnou zvážnicou bola dlhá, ale o to krajšia keď sme vedeli, že kráčame za potešením nášho poľovníckeho srdca. Kráčali sme raz zvážnicou, raz chodníkom a raz hustou bučinovou mladinou kde sa ani kroky nedali počítať. Mesiac už vychádzal jasne na oblohu a my sme sa približovali na hrebeň nášho lesa. Ako sme tak vyšli na samotný hrebeň a prechádzali po ňom, v diaľke sa ozvalo prvé silné ručanie. Zastali sme. A vychutnávali si tú chvíľu ,kedy sme len tak mohli zastať a započúvať sa do silne vábivého ručania jeleňa. S dedom sme znova dali debatu a zhodnotili, že tento jeleň a jeho ručanie sú znakom toho, že je už starší. Povedali sme si, že ideme ďalej hrebeňom, až vyjdeme na kraj lesa, na veľkú lúku pokrytú lucernou. Naše kroky boli čosi potichšie a pomalšie aby sme náhodou nevyplašili pasúceho sa jeleňa. Nechceli sme narušiť ich tzv. súperenie v čase ruje. Po kratšom čase nás naše nohy zaviedli na kraj hrebeňa, kde mesiac jasne svietil a my sme si mohli vychutnávať to ticho kde nepočuť nič iné len šum tmavého lesa.

Ako sme tak postávali na jeho okraji, ozvalo sa znova silné ešte hrubšie ručanie aké bolo to predtým. O nejakú chvíľu nato znova. Tak postávajúc s dedom sme rozmýšľali, či to bol ten istý jeleň, alebo ich tam bolo žeby viac? Naše polemizovanie bolo všelijaké, preto sme sa rozhodli, že predsa to preskúmame ešte viac a nebudeme postávať, len tu na tomto okraji hrebeňa lúky. Preto sme sa rozhodli a dohodli, že sa rozdelíme. Dedo s flintou na ramene sa vybral smerom naokraj lúky, kde bola posiata lucerna a ja som ostala na tomto okraji lúky. Ako sa tak viac čas skracoval a začalo sa stmievať mesiac vystúpil ,už úplne jasne na oblohu. Sadla som na peň blízko vysokej trávy kolo lúky, ak by som niečo zbadala aby ma nebolo vidno. Ako som tak sedela po dlhej chvíli kolo polnoci sa znova ozvalo silné majestátne ručanie v doline pri potoku. Pozretím cez ďalekohľad sa mi naskytol nádherný pohľad na pasúceho jeleňa sa blízko potoka. Hlavou mrkal tak, že na vrchu sa mu len vznešene držali jeho krásne parohy. S tým veľkým potešením som to dala rýchlo vedieť dedovi . Ten mi zas na oplátku povedal, že sa mu pred očami na lúke oproti naskytol pohľad tiež na pasúceho sa jeleňa, kde mal spoločnosť štyroch mladých jeleníc. Práve tú nastáva chvíľa, kedy jeleň dokazuje svoju moc. Nakoniec som sa premiestnila k dedovi a spolu sme čakali a sledovali, čo nás znova dokáže zas prekvapiť. Ako tak tie dve jelene si dokazovali, kto je silnejším pánom tak tu sa zrazu z vedľajšieho revíru ozval ešte silnejší a mocnejší hlas. Tento jeleň bol naozaj najstarší medzi tými dvomi, ktorý súperili o prvenstvo, že kto bude dnes kráľom lesa. Ako sme tam tak postávali dedo sa pridal medzi tých troch a začal ich vábiť na lesnom rohu.

Čakali sme, či nato zareagujú a sa ozvú. No potešenie veru, že nastalo. Hrebeňom sa ozývalo silné ručanie raz jedného raz druhého a tak tretieho jeleňa. No ako sme tak postávali na okraji tej lúky, začal pofukovať vietor, mesiac silno svietil a ja som bola o to dosť zvedavejšia, a chcela som vidieť tie majestátne jelene zblízka. Preto som sa kolo krovia lúky pustila bokom aby ma pasúce sa jelene nevideli a zašla som pod lúku do krovia ku stromu. A práve tam som si to nádherné divadlo vychutnala ešte viac. Ako tak nôcka zapadala ešte viac, tak sa potom ku mne pridal aj dedo. Takto sme ich sledovali dlho do noci, keďže vonku nebolo veľmi chladno. Tak sme blúdili lúkou hrebeňa celú noc. Silné ručanie troch kráľov sa tak striedalo až do ranného brieždenia kedy zahalený mesiac v splne upadal a ručanie jeleňov slablo, až sa stratilo v samotnej diaľke šumivých lúk. Divadlo sa skončilo. A my sme sa pomaly znovu chodníčkom vracali domov s tým najkrajším poľovníckym zážitkom milujúceho poľovníka.

Nikola Valašíková