Za diviakmi počas splnu

diviak

Bol teplý letný podvečer. Ako už bolo u nás zvykom s dedom sme sa chystali na poľovačku do lesa. Sprevádzať poľovačkou nás mal jasný mesiac na nebi zahalený do jasného žiarivého splnu. Ako to už vždy u nás doma prebiehalo, poobliekali sme sa do zeleného, vzali pušku a mohlo sa pomalým tempom vyraziť. Naše prvé kroky viedli samozrejme ku Knihe návštev, kde sme zapísali svoju očakávanú poľovačku na diviaky. Po zapísaní sme sa vybrali do lesa.

Cestičkou do lesa sme si všímali všetko vôkol seba, okolité lesy zahalené do letného ligotu svetla, oblohu až sme prišli na lesnú čistinku. Na okraji lesnej čistinky sa vypínal vysoký posed. Zastali sme pri ňom. S dedom sme sa rozhodovali či zostaneme práve na tomto, alebo vezmeme to cestou k druhému. Po chvíli čakania sme sa rozhodli, že len predsa to vezmeme k oveľa vzdialenejšiemu posedu. Kráčali sme okrajom lúky kolo menšieho rybníka až sme prišli k posedu na jeho samotnom okraji. Poobzerali sme sa na časť pred sebou a pomaly vystupovali po rebríku hore na posed. Veď predsa čakala nás dlhá nočná chvíľa za účasti splnu. Po vyjdení na posed sme si zložili veci, roztiahli deku na lavičku. Dedo pomaly zložil pušku oprel ju o okraj hrany posedu a čakali sme chvíľu čo sa udeje. Slnko z oblohy pomaly strácalo svoje čaro a začalo pomalinkým tichým úžasom zapadať za horizont. My sme mrkajúci čakali hore na posede a sledovali to divadlo vôkol nás. Veď sme dobre vedeli, že dnes to bude stáť zato keď mesiac so splnom ukážu svoju moc. Príjemné letné posedenie na posede nám spestrovala čerstvá káva z termosky. Veď predsa poľovnícke čakanie bolo ešte dlhé v nedohľadne.  Ako tak naše čakanie pribúdalo hodiny  sa míňali aj spolu s čerstvou teplou kávou aj naša poľovnícka slasť bola o to väčšia. S dedom sme len na seba  pozerali čakajúc kedy príde to nadšenie. No akoby naschvál malo ešte času. Slnko už zapadlo za horizont. Na posede sa začalo stmievať. Káva došla. Kde sa to čosi kolo pol ôsmej v kukurici pohlo. Zrazu moje oči spozorneli a čakali. Niečo behalo kukuricou a nie a nie s nej vyjsť. Čakanie nato čo z nej vylezie bolo napínavé. Dedo vzal pušku a namieril si to rovno cestičkou smerom z kukurice. No nevystrelil. Predsa čakal. Z kukurice nevyšlo nič a môj pohľad sklesol. Znovu sme čakali. Po pol hodine čakania znova niečo zašušťalo v kukurici. A mierilo to smerom rovno na nás. Teraz som si povedala, že prišla tá správna chvíľa. Dedo zamieril. No nestrieľal znova. Prudkým pohľadom som pozrela na kukuricu. Z kukurici vybehol lanštiak. No povedali sme si, že ho necháme žiť a počkáme na diviaka. Na oblohu vychádzal pomalinky mesiac. Ako tak čas znova ubúdal ,spln začal ukazovať svoju moc. S dedom sme sa rozhodli, že zídeme z posedu a pôjdeme posliedkou za diviakmi. Zišli sme z posedu. Vybrali sme sa cestičkou pomedzi kukuricu. Navôkol nás všetko šušťalo. Oči mi behali z jednej strany na druhú. No široko nikde nič. Na konci cestičky sme sa stretli spolu s dedovým kamarátom a dohadovali sme sa kam pôjdeme. Rozdelili sme sa na tri osádky. Dedo šiel na pravú stranu, ja na ľavú a ujo čakal akoby v strede. Ja bez flinty s poľovníckym nadšením so šla tichým krokom kolo kukurice a sledovala kde sa čo ako prvé udeje. Spln jasne svietil a viedol ma svojím krokom a svetlom. Cestičkou kolo kukurice bola dlhá. Zastala som na šum blízko mňa. Kukurica šušťala päť metrov naľavo odo mňa. Bez flinty som čakala kde ma čo ako prvé prekvapí. Cúvla som o niečo dozadu. Čakala som. Kde tu zrazu z kukurice lámajúc vybehlo dvadsať kusov diviačej zveri smerom cez kanál na lúku blízko krmelca. Zo zvedavými očami a zadržaným dychom som sa pozerala na tu krásu predo mnou. S radosťou som zavolala dedovi nech rýchlo príde sem. Dedo sa ponáhľal čo mu kroky stačili aby tiež sa vynadíval na tú krásu pod jasným splnom. Po krátkej chvíli sa objavil vedľa mňa s úsmevom na tvári, pýtajúc sa kde sa nachádza črieda. Iba prstom pravej ruky som ukázala na lúku za kanálom. Stali sme a pozorovali ich. Potom k nám pribehol aj dedov kamarát. Na koľko mal nočné videnie mohol spozorovať a presnejšie podať informácie koľko sa ich tam nachádza. No nadšenie začalo o niečo neskôr. Diviaky sa začali presúvať smerom pozdĺž kanála. Tichým krokom sme kráčali za nimi a sledovali kam sú namierenie ich diviačie kroky. Zavial slabý letný vetrík. Zacítili nás. Začali utekať. Ach do frasa. Toľko bolo mojich slov v hlave. Akoby mňa aj ostatných opúšťalo poľovnícke šťastie a utekalo nám pomedzi prsty. Priblížili sme sa smerom nakoniec kanála. Diviaky zakotvili niekde tu. Čakajúc a pozerajúc na húštinu blízko kanála sa stále niečo mrkotalo, ale bez náznakov vyjdenia na lúku. Rozmýšľali sme čo ďalej. Znova nasledovalo malé čakanie na po spas poľovníckeho osudu. Všetci traja sme čakali a čakali. Stále niečo sa húžvalo prudko v húštine no ani náhodou to nevyšlo von. Akoby začarovane to ostalo tam.

Nakoniec kolo jedenástej v noci sme to vzdali a pomalinkým krokom sa vracali smerom cestičkou na poľovnícku chatku. Tam sme prespali do rána. Ráno kolo pol štvrtej sme si to namierili znovu do lesa kde sme čakali večer. Ranné brieždenie bolo o čosi rýchlejšie ako sme si mysleli. Vonku svetlo stúpalo a stúpalo no diviakov nikde ani zďaleka. Stopy boli čerstvé, ale to ešte z večera. Ani ráno sa nedarilo nám. Poľovnícke šťastie nebolo dopriate. Ale veď nie vždy sa niečo podarí. Kolo pol siedmej sme sa vrátili späť na chatku kde sme sa občerstvili teplým čajom a dobrým poľovníckym guľášom.